PROBLÉM S DEŤMI JE, ŽE RODIČIA „MÔŽU“

Autor: Martina Slneková | 13.2.2020 o 9:10 | Karma článku: 4,97 | Prečítané:  1544x

Zamyslela som sa nad tým, koľko ďalších ľudí, ktorí to v živote niekam dotiahli a dosiahli veľké veci a sú dnes pre mnohých vzorom a inšpiráciou, v skutočnosti vyrastali v, mierne povedané, nepriaznivých podmienkach.  

Toto je článok a znovuzrodení zdravého rozumu v prístupe k deťom, ale začnem zdanlivo trochu „od veci“. Inšpiráciou k zásadnej zmene v prístupe k nášmu synovi mi bol úchytkom započutý kúsok rozhovoru s Tomom Cruisom, ktorý hovoril o tom, ako vyrastal v biede a v domácnosti s otcom, ktorý ho mlátil. Vtedy som sa zamyslela nad tým, koľko ďalších ľudí, ktorí to v živote niekam dotiahli a dosiahli veľké veci a sú dnes pre mnohých vzorom a inšpiráciou, v skutočnosti vyrastali v, mierne povedané, nepriaznivých podmienkach.  

Zamyslela som sa nad svojím detstvom a dospievaním. Nevyrastala som síce v úplnej biede a nemala som despotického otca, ale naše pomery boli možno podobné tým, ktoré zažívali mnohí z vás: aj vy ste museli nosiť oblečenie po staršom súrodencovi? Sladkosť sa kupovala len v sobotu pri „veľkom nákupe“, mäso bolo zväčša iba v nedeľu a na koláč sme sa tešili celý týždeň, pretože nedeľné poobede spravidla znamenalo, že bude bublanina? Patríte tiež medzi tých, ktorí od pätnástich hľadali brigády a možnosti, ako si zarobiť pár korún a môcť si kúpiť to, čo rodičia kúpiť nemohli? Medzi tých, čo na Vianoce dostali to, čo „potrebovali“ a možno jednu drobnosť, po ktorej fakt túžili? Neviem, ako sa to odrazilo na väčšine, ale mňa to rozhodne priviedlo na myšlienku, že ak chcem niečo viac, budem to musieť nejako zabezpečiť sama.  A tak som od štrnástich rokov mala vždy nejakú prácu, upratovala som, predávala syrové korbáče, robila hostesku... skrátka, čo som kde zohnala. Moji rodičia mi toho vtedy veľa kúpiť nemohli, ale ja som zistila, že JA môžem!

A tak som začala prehodnocovať, ako vyrastá náš syn. Rozhodne nevyrastá vo výraznom nedostatku a už vôbec nie v biede. Hoci sme rodičia, ktorí sa snažia dopriavať „za niečo“, uvedomili sme si, že dokonca aj tento prístup je svojím spôsobom voči dieťaťu ničivý. Prečo? Keď si spomeniem na svoje detstvo, u nás platilo pravidlo:  ak chceš ísť po škole von, musí byť uprataná kuchyňa. Nikoho nezaujímalo, či som pripravená do školy a či mám hotové úlohy. Ja som musela mať upratanú kuchyňu. Veľa rodičov sa v snahe priviesť dieťa k pomoci uchýli k tomu, že mu platia za to, že doma uprace. Niektorí dokonca dávajú vreckové za známky. U nás boli dobré známky povinnosť, uprataný byt samozrejmosť, ak sme ja alebo sestra chceli ísť von a podobne. Takto sme mali jasno v tom, že sme súčasť rodiny, v ktorej máme jasne definované miesto, práva a povinnosti. Asi viete, kam mierim. Moji rodičia nemali prostriedky navyše a už vôbec nie na to, aby nám deťom platili za pomoc v domácnosti! Myslím, že vzhľadom na situáciu im to ani vo sne nenapadlo. Skôr to brali tak, že im musíme pomôcť zvládnuť chod rodiny a domácnosti, hoci „len“ upratanou kuchyňou a bytom. A takto pomohli oni nám – nastavili naše mysle tak, že prispievať a pomáhať je normálne.

A ja som sa práve nedávno zamyslela nad tým, ako nastavujem myseľ nášho syna, keď dostane žuvačku napríklad za to, že mi pomáhal upratovať alebo variť. Prečo by mal za to niečo vôbec dostať? Čo to je za zvrátenú myšlienku? Čo on je nejaká pripojená externá jednotka k našej rodine? Taktiež som sa pristihla, ako sa u nás stalo bežné, že máme doma nejakú sladkosť, ktorú si môže kedykoľvek vypýtať, napečený koláčik, 3 druhy šunky, salámu, taký rohlík, onaký rohlík... Plnú skriňu nového oblečenia, ktoré má rád a páči sa mu (aj vy ste neznášali väčšinu obsahu svojej skrine?), nástroje, hračky... Nechápte ma zle, som za, aby sme sa všetci mali tak dobre, že si tieto veci môžeme dovoliť, ale keď som sa na to tak pozrela z pohľadu môjho (možno i vášho detstva), zobudila som sa do nie celkom príjemného uvedomenia: A čo má byť nášmu synovi vlastne vzácne? Na čo sa má tešiť? Kde má cítiť taký ten prirodzený tlak? Čo ho má v nejakom bode nakopnúť, aby išiel a našiel si tú brigádu? 

A tak sa mojou najväčšou výzvou v prístupe k nemu stalo: ako vytvoriť prostredie, ktoré pre neho nebude také pohodlné, také štedré a láskavé k jeho potrebám. Uvedomila som si, že náš problém je, že „môžeme“. Môžeme mu dopriať. Človek by si povedal „preboha, čo lepšie ťa v živote mohlo stretnúť, než že môžeš svojmu dieťaťu dopriať to, čo tebe dopriate nebolo?!“ No, mňa možno nič, ale naše dieťa nemohlo stretnúť nič horšie...samozrejme, len donedávna, kým som si v tom neurobila jasno. 

Urobili sme s manželom hneď niekoľko zásadných zmien a vedzte, že nevôľa sa u syna prejavila hneď! „Ako dobre,“ povedala som si. Nepriaznivé reakcie trvali chvíľku a už sme, dúfam, na ceste správnym smerom. Ani si nechcem predstaviť, ako by to vyzeralo, keby sme to začali meniť v jeho pätnástich.

Myslím, že my, dnešní rodičia, príliš „môžeme“ a nemáme to pod kontrolou. Chceme ich zasypať láskou a chceme, aby necítili nedostatok. Ale nebol práve ten pocit určitého nedostatku tým, čo nás samotných kedysi motivovalo, hnalo dopredu a pomohlo nám stať sa tým, kým sme? Bolo toľko vecí, ktoré sme nemali, a túžob, ktoré neboli splnené, že myseľ nám zamestnávalo hlavne to, ako ich získať. Čo zamestnáva myseľ detí, ktoré môžu mať a majú vlastne všetko?  

Photo by Christopher Ryan on Unsplash

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?