Studené nohy, teplé srdce

Autor: Martina Slneková | 15.3.2019 o 21:51 | (upravené 19.3.2019 o 7:51) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  419x

...alebo ako sme sa len tak zrazu otužovali v smradľavej, asi 6 stupňovej riečke v romantickom parku.

Takto to začalo: prechádzka v kopcovitom zámockom parku s rybníkom okolo ktorého tečie menšia rieka, cca 14:00 hod pracovný deň, takže okrem hladných kačíc, labutí a nutrií ani noha. Dobrodružný výlet, ako sa nakoniec ukázalo, sa začína veľmi prozaicky – kŕmením kačičiek a ostatných obyvateľov rybníka. Syn nie je veľmi statický typ, tak druhú a tretiu žemľu už hádžem kačičkám ja a to v pokluse v snahe nestratiť ho uháňajúceho na bicykli z dohľadu (neprezieravo som mu dovolila, že si ho môže vziať). Naša prechádzka sa v tomto bode mení na terénny jarný beh.

Treba poznamenať, že náš syn je veľký milovník vody vo všetkých jej podobách – vo svojich troch rokoch doma dokonca dobrovoľne umýva riad, len aby sa mohol čvachtať vo vode. 

V rámci svojej jazdy okolo rybníka zbadá miesto, kde je dobrý prístup k vode, okamžite zosadá z bicykla, berie do ruky prvú dosť dlhú palicu a už sa s ňou špára vo vode. Sadne si pri tom, samozrejme, na úplne premočený trávou zarastený breh a špičky nôh (v teniskách) si uloží úhľadne vedľa seba asi tak 2 mm od začiatku vodnej hladiny. Viem, ako miluje vodu, tak ho od nej nerada odtŕham, ale jeho posed a poloha nôh neveští nič dobré, resp. veští rýchly návrat domov, pretože náhradné oblečenie výnimočne nemám! Na pomoc prichádza našuchorená pomerne drzá labuť (asi skôr „labutiak“), ktorá sa k nemu nebezpečne rýchlo blíži a nezdá sa, že má v úmysle zastaviť. Syn s rešpektom odchádza od vody a vracia sa k svojej druhej vášni – rýchlemu pohybu. Nasadá na bicykel a už ťahá do najbližšieho kopca. Cesta dole si pýta „papuláka“ s odretou bradou, ale zuby máme všetky, takže len oplačeme cyklistický nezdar a ide sa ďalej.  

Takto si prechádzko-pobehujeme parkom, užívame zubaté slnko chladného, asi 6 stupňového dňa. Po ceste späť k autu, asi takých 150 metrov od neho, schádzame pod malý most pre peších a bicykle, aby sme pár kilami nahádzaných kameňov prispeli pevnejšiemu dnu spomínanej rieky. Lenže hádzanie kameňov sa po chvíli zdá už nuda, a tak si náš syn opäť s palicou v ruke líha do trávy na trochu vyššom brehu so slovami, že ide chytať ry... A zrazu už ich chytá celkom zblízka – po ramená namočený vo vode, stojí v rieke a v šoku na mňa pozerá. Podávam mu ruku, ale vidím, že z brehu ho nevytiahnem. Vojdem teda do vody, v ktorej sa mi stratia celé stehná, a tlačím ho hore na breh. Neviem ako, ale upláva mi pri tom jeho nová cyklistická prilba, ktorú mám prevesenú cez ruku. Rýchlo leziem za ním von a kontrolujem, či je v poriadku. Neviem, či mám plakať, alebo sa smiať... Fakt nie. Zrazu zbadám prilbu, ako sa spokojne necháva unášať prúdom popri brehu. Tak to teda nie! Ozve sa moja peňaženka. Nová prilba tu nezostane. Mokrá až po... už som aj tak, takže tú prilbu vytiahnem! Presúvam sa tak o tri metre po prúde, kde sa prilba už stihla dostať, a šup za ňou do vody. Ale čo to! Tá „príjemne teplá“, smradľavá voda mi teraz omýva prsia! Hm, už mám trochu predstavu, ako bolo tým úbohým pasažierom z Titanicu, ale oni sa nemuseli v komplet mokrej zimnej bunde štverať po bahnitom vysokom brehu von z rieky!

Skrátka, prilba aj dieťa aj matka sú z vody vonku, prechádzame do záchrannej fázy 2 – dostať dieťa do tepla. Vzhľadom na to, že máme úžasné dieťa, tak je to jednoduché. Jeho skvelá spolupráca umožňuje, že je do 10 minút komplet celý vyzlečený, suchý, zabalený v dekách a v teple. Konečne viem, prečo tie dve deky furt vláčim v kufri!

A teraz, čo so mnou? Celá premočená, smradľavá a je mi zima... A v tej chvíli na mňa z auta prehovorí náš syn s tým najhlbším a najúprimnejším záujmom, aký si viete predstaviť: „Maminka, a ty si v poriadku?“ Skoro sa mi roztopí srdce a hneď mi je teplo. 

Situácia v aute by sa dala jednoducho charakterizovať známym českým „smrádeček ale teplíčko“, ale chvalabohu sme na ceste domov. Zo zadného sedadla sa zrazu ozve: „Maminka, ale my sme sa fakt kúpali! To bol ale blbý nápad!“ No nezasmejte sa a neberte to všetko „športovo“. 

Doma, keď už bol vykúpaný a v župane a čakal pri mne v kúpeľni, kým týmto procesom prejdem aj ja, mi zrazu hovorí: „Maminka, ty si dáš tiež župan?“ Hovorím mu: „Áno, zlatíčko.“ A on na to: „A kde ho máš?“ „V spálni, zavesený vedľa tatinkovho.“ A on na to: „Maminka, ja ti pomôžem, prinesiem ti župan.“ A išiel pre neho. Sprcha bola síce teplá, ale nezohriala ma tak, ako toto. 

Nie je jednoduché ho vychovávať a niekedy to vôbec nezvládam, ale keď nastanú situácie tohto druhu, vždy ma prekvapí tým, aký je prítomný a vnímavý. Hovorím si, že ak zostane taký zázračný v tom, ako dokáže v troch rokoch prejaviť starostlivosť a lásku a záujem, nech sa skotúľa do rieky aj každý deň :) 

Prajem každému, aby zažíval takéto „hrejivé“ momenty v živote čo najčastejšie.

 

 

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Mistrík odstúpil z prezidentského súboja, podporil Čaputovú

Mistríkovo rozhodnutie ocenil aj prezident Kiska a tiež podporil Čaputovú.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Toto by Čaputová nemala zahodiť

Po dvadsiatich rokoch môže prvé kolo vyhrať blok mimo Smeru a HZDS.

AUTO

Prichádza malé SUV Škoda Kamiq. Aké sú naše prvé dojmy?

Zaboduje priestorom aj bohatou výbavou.


Už ste čítali?