Šoféri, neurotici a vrahovia

Autor: Martina Slneková | 18.12.2014 o 9:20 | Karma článku: 13,08 | Prečítané:  9702x

Na štyroch kolesách urobím asi päť až šesť tisíc kilometrov mesačne a na cestách sa stretávam naozaj so všeličím...

Neurotici, zlomyseľnosť a krotenie ega

Tak ako musíme na ceste občas obehnúť niekoho, kto nás brzdí, musíme to urobiť aj v živote. Niekedy narazím na šoféra, ktorý ide nezmyselne pomaly na mieste, kde na to skutočne nemá dôvod... . A ja v mojom „nasadení“ brblem za volantom „čo toto je za de..., a keď nevie jazdiť, nech ide do autoškoly“, teatrálne ho obieham a nezabudnem na neho hodiť pohŕdavý pohľad, aby som sa uistila, že chápe, čo si myslím o jeho štýle jazdy! Vzápätí sa na chvíľu zamyslím, v duchu sa pousmejem a spýtam sa samej seba: skutočne nemá dôvod? Ľudia, ktorí v živote „nefičia“ takou rýchlosťou ako ja, majú na to dôvod (racionálny, neracionálny – na tom vôbec nezáleží) a ja môžem prejaviť dávku pochopenia a trpezlivosti. Nemusím sa ich rýchlosti prispôsobiť, ale arogancia asi tiež nie je najlepšia odpoveď. Možno sa po takomto „manévri“ cítim ako majster sveta, ale akosi chýba jasajúce publikum.

A potom sa stretávam so šoférmi, ktorí chcú predbehnúť mňa. Netrpím tým, že musím byť najrýchlejšie auto na diaľnici a netrpím ani tým, že musím byť v živote vždy a všade prvá. Ale trpím na neurotických šoférov, ktorí vidia do budúcnosti asi takých 200 metrov (ak nepreháňam). Ako napríklad taká Škoda felicia, ktorá sa mi tisne na diaľnici do kufra, pretože práve ideme dole kopcom a jej to práve teraz šliape ohromných 160km/h (čo je asi tak o 5km/h rýchlejšie, ako idem ja). To, že asi tak o kilometer ďalej ju budem predbiehať, pretože pôjdeme do kopca a ona bude „grcať krv“, aby ho vyšla v deväťdesiatke, šofér Felicie očividne „nepredvída“. A teraz som naozaj zlomyseľná a nepustím ho. „Trochu ho prevychovám. Vyliečim ho z tejto krátkozrakej neurózy,“ hovorím si pomstychtivo v duchu. Idem si ďalej svojou rýchlosťou a nechávam dotyčného vyblikovať mi diaľkovými do spätného zrkadla. Ale dlho to nevydržím a zamýšľam sa nad tým, odkiaľ sa vo mne berie tento nezmyselný popud „krotiť niečie ego“... Zrazu si vybavujem, ako som asi pred dvanástimi rokmi jazdila po tejto diaľnici s mojím „rozzúreným litríkom“ (môj milovaný Fiat Uno s objemom motora 0,9) presne týmto istým štýlom a šoféri silnejších áut podobne „vychovávali“ mňa. Toto „rozjasnenie mysle“ ma príjemne pobaví . Vyhadzujem pravú smerovku, prechádzam do pravého pruhu a s kľudom na duši nechávam prejsť „rozzúrenú Felíciu“, ktorú budem o chvíľu predbiehať v tamtom kopci, ale teraz to už nevadí...

Vrahovia a samovrahovia

To sú tie typy, čo sa vám na zľadovatenej diaľnici tlačia do kufra, pretože vy si dovoľujete ísť v ľavom pruhu bezpečnou rýchlosťou (práve totiž obiehate rad kamiónov). Poznáte to – keby som v tej chvíli musela z akéhokoľvek dôvodu pribrzdiť, tak by stadiaľ po kusoch neodnášali len nás. Nemôžem urobiť vôbec nič – ani pridať, ani pribrzdiť... V živote týchto ľudí spoznáte tak, že držia druhých v šachu a v strachu. Tento šofér nerobí nič iné.

To sú ľudia, ktorých zaujímajú naše ciele len do tej miery, aby vedeli, ako po nich účinne pošliapať. Jednotlivci, ktorí na nás vždy s istotou nájdu chyby a budú na ne neustále poukazovať. Tí, čo zavraždia naše sny s takou istotou, až nás z toho mrazí. Motív? Strach z mnohých vecí, ale hlavne z toho, že by ste ich mohli „prerásť“ a „premôcť“ – byť, šikovnejší, lepší, rýchlejší... Choré? Áno. Rovnako ako onen kaskadér na ľade.

Dobrí šoféri

Myslím, že dobrý šofér je niekto, kto chápe situáciu na ceste v širších súvislostiach, nielen skrz svoje vlastné ciele a potreby (napríklad ten, ktorý najskôr vyhodí smerovku a až potom brzdí) – je mu totiž jasné, že pre ostatných na ceste je bodom, podľa ktorého robia rozhodnutia. Dobrí šoféri sú ochotní a schopní dať ostatným okolo seba priestor porozumieť situácii a zachovať sa správne a bezpečne. A nie sú takí náhodou aj tí ľudia, ktorých máme v živote radi?

Jazdenie je ako žitie. Človek nie je na ceste ani v živote sám. Občas musí niekoho obehnúť, občas sa nechať obehnúť. Niekedy sa musí vyhnúť prekážkam a niekedy ho prekážky na chvíľu zastavia. Občas narazíme na „šoféra – vraha“, ktorý jazdí nebezpečne a ohrozuje nás na ceste za naším cieľom – toho je najlepšie sa čo najskôr striasť. Niekedy potrebujeme pridať a niekedy zas ubrať. A určite musíme z času na čas zastaviť a „načerpať energiu“. Niekedy sme schopní zastaviť sami a niekedy potrebujeme, aby nás zastavila „zápcha“ a inokedy zas... napríklad Vianoce. Tak nech sú tie tohtoročné pre vás príjemnou zastávkou na načerpanie tej správnej energie. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Neukazujú len svoje bohatstvo, ale to, ako žijú

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Zomrel český hudobník Radim Hladík, založil skupinu Blue Effect

Postupne sa prepracoval k vlastnej tvorbe.


Už ste čítali?